Pred mnohými rokmi jeden mladý chlapec v malej holandskej dedinke ukázal svetu, ako býva odmenená obetavá služba. Miestny muži sa napospol živili lovom rýb a často potrebovali dobrovoľníkov - záchranárov pre prípad, že by sa niekomu z rybárov niečo prihodilo.Jednej noci sa zdviol prudký vietokm ktorý prihnal tažké mračná. V obrovskej víchrici sa prevrátil jeden z rybárkych člnov. Posádka sa ocitka v kritickej situácii, a tak vyslala signál SOS. Kapitán záchranného člna zachytil volanie o pomoc a dedinčania sa zhromaždili na námestí, aby dovideli na záliv. Kým záchranári spúštali na vodu svoj čln a prebojúvali si cestu rozbúrenými vlnami, napätí dedinčania čakali na brehu a v rukách držali lampáše, ktoré im osvetlia cestu späť.
O hodinu sa zachránený čln vynoril z hmly a dedinčania ho s úľavou vítali. Klesajúc do únavy do piesku zachranári zo seba vysúkali, že do člna sa už viac ľudí nepomestilo a jedného muža museli nechať na mori. Keby ho boli zachránili, čln by sa naisto prevrátil a všetko bolo stratené.
Kapitán nástojčivo zvolával ďalšich dobrovolníkov, aby sa pokúsili zachrániť toho muža. Dopredu sa predrapal 16 ročný Hans. Jeho matka ho schmatla za ruky a úpenlivo prosila: ,,Prosím ťa, nechoď. Vieš, že tvoj otec stroskotal pred desiatimi rokmi a viac sa nevrátil. A tvoj starší brat Paul je nezvestný už tri týždne. Hans, ty si všetko, čo mi zostalo."
Hans odvetil: ,,Mama, musím ísť. Čo keď každý povie: Ja nemôžem, nech idú ini? Mama, je to moja povinnosť. Keď sa ozve volanie v núdzi, nezáleží na tom, kto je na rade, všetci si musíme splniť svoju povinnost." Hans pobozkal svoju matku a spolu s ostatnými zachranármi zmizol v tme.
Prešla ďalšia hodina, ktorá znamenala pre Hansovu matku celú večnosť. Nakoniec sa z hmly vynoril záchranný čln a na jeho prednej časti stál Hans. Kapitán zakričal do dlání: ,,Našli ste toho strateného muža?" Horko-ťažko sa držiac na nohách Hans zavolal: ,,Áno, našli sme ho. Poveczte mojej matke, že je to môj stratený brat Paul.







