nakrmte ma:D..!!!

(kliknite pls na napis, tento obrazok mi nejde dako, sa to dokakalo:( ))



!!! NÁVŠTEVNÁ KNIHA !!!




CHCETE SA ZAPOJIT DO BLESKOVKY???:D...TU JU MATE!!!:D


!!! AK KOPIRUJETE PISTE ZDROJ !!!

!!!?CHCETE SPRIATELIT?!!!

!!! HLASUJTE 3. KOLO SONB !!! =TU=




Príbehy zo SPPD

Napoleon a kožušník

14. června 2009 v 9:52 | Zibinka
Počas Napoleonovho ťaženia cez Rusko sa jeho oddiely dostali doprostred jedného z malých mestečiek tejto nekonečnej zasneženej krajiny. Napoleon sa neočakávane ocitol úplne mimo svojho spolubojovníka. Skupina ruských kozákov si to všimla a začali ho prenasledovať po úzkych uličkách. Napoleon, aby si zachránil život, vbehol do malého obchodíka s kožušinami v bočnej uličke. Keď vošiel dnu, lapajúc dych, a zazrel kožušníka, naliehavo prosil: "Zachráň ma, zachráň ma! Kam sa môžem schovať?" Kožušník odvetil: ,,Rýchlo, pod tú veľkú kopu kožušín, čo je v kúte," a prikryl Napoleona hŕbou kožušín....(pokračovanie v C.C)

(pokračovanie v C.C)

Nebo a peklo - to je naozaj rozdiel

14. dubna 2009 v 19:47 | Zibinka
Jeden muž sa rozprával s bohom o nebi a pekle. Boh povedal mužovi: ,,Poď, ukážem ti peklo." Vošli do miestnosti, kde okolo veľkého hrnca s jedlom sedela skupina ľudí. Každý jeden z nich bol hladný a zúfalý. Každý z nich držal v ruke lyžicu, ktorou dočiahol až do hrnca, ale kedže rúčka na lyžici bola oveľa dlhšia ako ich vlastná ruka, nemohli si ňou zanisť jedlo do úst. Ich utrpenie bolo neopísatelné.
,,Poď, teraz ti ukážem nebo," povedal po chvíli Boh. Vošli do ďalšej miestnosti, podobnej tej prvej - hrniec s jedlom, skupina ľudí, tie isté lyžice s dlhými rúčkami. Ale každý vyzeral šťastný a sýty.
,,Nechápem," povedal muž. ,,Prečo sú šťastní, keď tí v pvej miestnosti sa cítili mizerne a všetko je pritom navlas rovnaké?"
Boh sa usmial. ,,Ach, je to jednoduché," povedal. ,,Tí v druhej miestnosti sa naučili jeden druhého kŕmiť."

Zachránený

14. dubna 2009 v 18:21 | Zibinka
Pred mnohými rokmi jeden mladý chlapec v malej holandskej dedinke ukázal svetu, ako býva odmenená obetavá služba. Miestny muži sa napospol živili lovom rýb a často potrebovali dobrovoľníkov - záchranárov pre prípad, že by sa niekomu z rybárov niečo prihodilo.Jednej noci sa zdviol prudký vietokm ktorý prihnal tažké mračná. V obrovskej víchrici sa prevrátil jeden z rybárkych člnov. Posádka sa ocitka v kritickej situácii, a tak vyslala signál SOS. Kapitán záchranného člna zachytil volanie o pomoc a dedinčania sa zhromaždili na námestí, aby dovideli na záliv. Kým záchranári spúštali na vodu svoj čln a prebojúvali si cestu rozbúrenými vlnami, napätí dedinčania čakali na brehu a v rukách držali lampáše, ktoré im osvetlia cestu späť.
O hodinu sa zachránený čln vynoril z hmly a dedinčania ho s úľavou vítali. Klesajúc do únavy do piesku zachranári zo seba vysúkali, že do člna sa už viac ľudí nepomestilo a jedného muža museli nechať na mori. Keby ho boli zachránili, čln by sa naisto prevrátil a všetko bolo stratené.
Kapitán nástojčivo zvolával ďalšich dobrovolníkov, aby sa pokúsili zachrániť toho muža. Dopredu sa predrapal 16 ročný Hans. Jeho matka ho schmatla za ruky a úpenlivo prosila: ,,Prosím ťa, nechoď. Vieš, že tvoj otec stroskotal pred desiatimi rokmi a viac sa nevrátil. A tvoj starší brat Paul je nezvestný už tri týždne. Hans, ty si všetko, čo mi zostalo."
Hans odvetil: ,,Mama, musím ísť. Čo keď každý povie: Ja nemôžem, nech idú ini? Mama, je to moja povinnosť. Keď sa ozve volanie v núdzi, nezáleží na tom, kto je na rade, všetci si musíme splniť svoju povinnost." Hans pobozkal svoju matku a spolu s ostatnými zachranármi zmizol v tme.
Prešla ďalšia hodina, ktorá znamenala pre Hansovu matku celú večnosť. Nakoniec sa z hmly vynoril záchranný čln a na jeho prednej časti stál Hans. Kapitán zakričal do dlání: ,,Našli ste toho strateného muža?" Horko-ťažko sa držiac na nohách Hans zavolal: ,,Áno, našli sme ho. Poveczte mojej matke, že je to môj stratený brat Paul.

Poslúžime s úsmevom

14. dubna 2009 v 16:53 | Zibinka
Jeden muž mienil počas dovolenky navštíviť mestečko na strednom západe USA, a preto napísal majiteľovi malého miestneho hotela list. Stálo v ňom:

,,Veľmi rád by som si so sebou vzal aj psa.
Je dobre vychovaní a veľmi čistotny.
Boli by ste taký láskavý a dovolili by ste mi
mať ho v noci pri sebe v izbe?"

Od majiteľa hotela prišla okamžitá odpoveď:

,,Tento hotel vediem už mnoho rokov. Za
celý ten čas sme tu, ale nikdy nemali psa, ktorý
by nám kradol uteráky, posteľnú bielizeň,
strieborný príbor alebo obrazy.
Nikdy som psa nemusel uprostred noci
vyháňať za výtržníctvo alebo v podnapitom
stave. A pes mi nikdy neušiel bez za-
platenia hotelového účtu.
Áno, skutočne, Váš pes je v mojom hoteli
vítaný. A ak sa za Vás zaručí, vítaný
budete aj Vy."
Karl Albrecht a Ron Zenke
Service America

Pomôžete mi?

14. dubna 2009 v 16:08 | Zibinka
V roku 1989 bolo v Arménsku zemetrasenie so silou 8,2 stupňa Richterovej stupnice, ktoré krajinu takmer zrovnalo so zemou a za necelé štyri minúty zabilo viac ako tridsaťtisíc ľudí.
Uprostred tej skazy a zmätku sa jeden otec ponáhľal do školy, kde ako predpokladal, bol jeho syn. Budova však bola v troskách.
Po počiatočnom šoku si spomenul na sľub, ktorý dal synovi: ,,Nech sa stane čokoľvek, vždy budem pri tebe!" A oči mu zaliali slzy. Ako sa tak pozeral na kopu trosiek, ktorá bola voľakedy školou, vyzeralo to beznádejne.Ale v mysli mal neustále sľub , ktorý dal svojmu synovi.
Potom sa snažil spomenúť si na chodby, ktorými vodil syna každé ráno do triedy. Spomenul si, že synova trieda je v pravom zadnom rohu tehál.
Prišli aj ďalší zúfalí rodičia a zo všetkých strán sa ozývali výkriky: ,,Syn môj!", ,,Dcéra moja!". Iní rodičia v dobrom úmysle snažili odviesť ho od kopy, ktorá tu bola namiesto školy, a naliehali:
,,Už je príliš neskoro!"
,,Sú mŕtvi!"
,,Už im nepomôžete!"
,,Podťe domov!"
,,Poďte, tu sa už nič nedá robiť!"
,,Len si to všetko ešte viac stažujete!"
Každému položil tú istú otázku: ,,Pomôžete mi?" A potom, kameň za kameňom, ďalej vyhrabával svojho syna.
Na miesto prišiel aj veliteľ požiarnikov a tiež sa ho snažil dostať preč od trosiek: ,, Všade naokolo horia a vybuchujú budovy. Tu ste vo veľkom nebezpečenstve. My sa o to už postaráme. Choďte domov." Tento milujúci a starostlivý otec sa len spýtal:
,,Pomôžete mi?"
Neskôr prišli aj policajti a tiež ho presviedčali: ,,Ste rozhnevaný a rozrušený. Už je po všetkom. Vystavujete nebezpečenstvu aj ostatných. Choďte domov. My to už zvládneme!" Aj ich sa opýtal: ,,Pomôžete mi?" Ale nik sa k nemu nepridal.
Statočne sa trápil ďalej sám, pretiože musel nájsť odpoveď na otázku: Je môj syn živý alebo mŕtvy?
Kopal osem hodín ... 12 hodín ... 24 hodín ... 36 hodín ... a potom odvalil veľký balvan a začul synov hlas. Vykríkol chlapcovo meno: ,,Armand!" Potom začul: ,,Otec!?! To som ja, otec! Povedal som ostatným deťom, aby sa nebáli, že ak žiješ, zachrániš ma, a keď zachrániš mňe, zachránia sa aj oni. Sľúbil si mi to: nech sa stane čokoľvek, vždy budem pri tebe - pamätáš sa? A ty si to dokázal, otec!!"
,,Čo sa tam deje? Ako to tam vyzerá?" opýtal sa otec.
,,Z tridsiatich troch nás zostalo štrnásť, otec. Máme strach, sme hladní, smädní, ale vďační za to, že si tu. Keď sa budova zrútila, vytvoril sa tu akýsi trojuholníkový priestor, a to nás zachránilo."
,,Poď von, chlapče!"
,,Nie, otec! Nech idú najprv ostatní, viem, že ma tu nenecháš! Nech sa deje čokoľvek, viem, že budeš pri mne!"
Mark V. Hansen
 
 

Reklama
Reklama